Bodka

„ Do čerta!“ zanadávala a tresla päsťou po automate na lístky. To je už druhý, čo dnes pokazila. „To snáď ani nie je pravda, ja si tie lístky dnes hádam ani nekúpim. Stánky zavreté, automaty nefungujú. No veď len nech ma skúsi chytiť revízor,“ povedala si Eva a v takejto bojovej nálade prešla na zastávku električky. Dnes jej nič nevychádzalo. Najprv rozbila mamin obľúbený čajník, potom si tresla nohu o akýsi šuflík, nalomila svoj kľúč od dverí a čo mohlo, to jej v ten deň aj spadlo. „Snáď ešte aj Katka mi za chvíľu zavolá, že nikam nejde.“ Katka- jej dobrá kamoška s ktorou sa mala dnes stretnúť totiž nevedela presne, či bude môcť prísť, ale ak to chcela Eva stihnúť na dohovorený termín, musela ísť z domu skoro. Takto jej ostávalo iba dúfať, že Katka príde. Konečne prišla tá správna električka a Eva nastúpila a zošuchla sa na jedno z voľných miest. Práve rozmýšľala o tom, čo ešte dnes musí urobiť, keď vtom na ďalšej zastávke nastúpil do električky celkom sympatický chalan a usmial sa na ňu. Úsmev mu opätovala, no potom si ju už veľmi nevšímal a posadil sa na sedadlo pred ňou. Zrazu Eve začal zvoniť telefón. „Katka,“ povzdychla si Eva, „ určite mi chce povedať, že to nestihne.“ Bohužiaľ, Eva mala pravdu. Katka jej práve oznámila, že aj keď ju to veľmi mrzí, nestíha sa dnes s ňou stretnúť, ale že by mohli niekam skočiť zajtra. To však už nemohla Eva, a tak sa dohodli, že sa uvidia po víkende v škole a potom sa dohodnú. „To snáď ani nie je pravda.“ povzdychla si Eva asi trochu hlasnejšie, než mala pôvodne v pláne. „Je všetko v poriadku?“ otočil sa k nej ten sympatický chalan, čo sedel pred ňou. „Môžem nejako pomôcť?“ Eva najprv od úžasu onemela, no potom sa jej podarilo vyhabkať, že sa nič vážne nedeje, len že jej práve kamoška zrušila ich stretnutie a že teraz vlastne ani nevie, kam sa vezie. „ Neuveríte, slečna, ale mne sa stalo to isté. Ale aj tak som si povedal, že sa trochu prevetrám a poprechádzam po meste. Čo keby ste sa pridali ku mne?“ „Veľmi rada,“ usmiala sa naňho. Možno ten deň nakoniec nebude až taký zlý. „Inak, ja som Juro, teší ma,“ predstavil sa. „Eva. Aj mňa teší.“ usmiali sa na seba a podali si ruky. V tom do vozňa nastúpil akýsi chlapík a zakričal: „Dámy a páni, kontrola cestovných lístkov! Prosím pripravte si svoje cestovné lístky!“ „ Á do kelu...“ zakliala Eva. „Čierna pasažierka, čo?“ pozrel na ňu Juro. „Tak nejako. Stánky boli zavreté a stánok pokazený. No super, teraz mi iste vysolí pokutu ako hrom.“ „Neboj sa. Niečo vyskúšam.“ Revízor sa priblížil k Eve a pýtal si od nej lístok. Tá celá očervenela a už už chcela povedať niečo na svoju obranu, keď tu do rozhovoru vstúpil Juro: „ Dobrý deň, pán revízor. Ehm, ako by som to povedal, táto slečna je tu so mnou.“ „Robíte si zo mňa dobrý deň, mladý muž? Mohla by tu byť aj s Alainom Delonom, ak tak ju to neospravedlňuje, keď nemá lístok.“ povedal revízor. „Asi ste ma nepochopili, pán revízor. Som synom primátora tohto mesta a tým pádom mám nárok cestovať zadarmo a keď vravím, že táto slečna je tu so mnou, tak tu je so mnou. Alebo mám povedať otcovi, že nefungujú automaty na lístky, ktoré sú pod vašou správou a že preto si táto slečna nemohla kúpiť lístok?“ „Eh, prepáčte, to som netušil. Ospravedlňujem sa, vám takisto slečna. Mohli by ste mi povedať, ktorý automat to nefunguje, aby som to mohol dať ihneď do poriadku?“ Keď Juro s Evou vystúpili na ďalšej zastávke z vozňa, ona sa naňho neveriacky pozrela a povedala: „Teda, ďakujem ti. To si myslel vážne s tým primátorom?“ „Niet začo. Myslel som to smrteľne vážne. Ale nabudúce, pokiaľ možno si ten lístok prosím ťa predsa len kúp, vieš, nemusím byť vždy s tebou a zachraňovať ťa,“ zasmial sa Juro a obaja spoločne vykročili do najbližšej kaviarne.