Bodka

„Renáta je moja spolužiačka. Bola mi celkom sympatická, taká nie veľmi vysoká, tmavé čokoládové oči, vlasy také, no, tmavý blond.“ bolo vidno, že Jakubovi sa nehovorí ľahko. Barbora s Janou ho podporovali pohľadom. „Viete, ja mám vlastne povesť slušného chlapca,“ pokračoval, ešte stále rozrušený, „ cigarety nemusím, pijem iba príležitostne a aj to iba s mierou. Som jediný u nás v triede, ktorý chodí do kostola. Nenadávam na fotrovcov, hrubšiu nadávku by ste odo mňa čakali asi zbytočne. Prosto nie som ako ostatní chalani od nás.“ ´Celkom ako ja,´ pomyslela si s úžasom Barbora. ´Žeby to bol osud?´ v duchu sa usmiala. Dlho hľadala človeka, s ktorým by mala aspoň niečo spoločné a bol by opačného pohlavia ako ona. A teraz toto. „ Ale tak ako asi každý v mojom veku, aj ja túžim po niekom, koho by som miloval, kto by miloval mňa a boli by sme spolu šťastní. Chápete, ako to myslím. Chcel som mať nejakú babu. Možno to bolo aj tým, že som bol stále v prostredí, kde všetci hovorili o svojich partneroch. Ako boli včera na rande v kine, ako boli na kávičke, na prechádzke. Počúval som to všade. Od chalanov v škole, doma zasa brat stále ospevoval svoju frajerku. Bolo toho na mňa priveľa. Aj keď som šiel von, bol som schopný vnímať iba zamilované dvojice,“ vzdychol si, „nechápte ma ale zle. Tým, že som veriaci, som nechcel frajerku len preto, aby som mal s kým, no, veď viete... Hľadal som niekoho, komu by som sa mohol so všetkým zdôveriť, kto by sa mohol zdôverovať mne...“ „ Myslím, že ťa chápem úplne dokonale,“ zahlásila zrazu Barbora. Jana sa na ňu prekvapene pozrela. Hneď zbadala, že Barbie je akási zasnená. ´Čo sa to s ňou, moje nervy, robí? Nezvykla byť takáto.´ nechápala Jana. „No, ale aby som sa vrátil k Renáte, lebo iste vás nebaví počúvať o tom, aký som,“ pokračoval Kubo, „ Renáta ma začala baliť. Nie veľmi okato, tak celkom milo. Stále sa na mňa usmievala, obletovala ma, až ma nakoniec dostala. Fakt sa mi zdala milá a príjemná,“ Jakubo pokrútil hlavou, akoby niečo nechápal. „ Boli sme niekoľkokrát v kine, chodili sme k Dunaju na prechádzky, do parku. Bolo nám spolu fajn. Ale ona sa vlastne celý čas iba pretvarovala a robila zo mňa hlupáka. Úplného hlupáka. Totiž, zrazu, jeden deň, keď som prišiel do školy, všetci na mňa tak akože pohoršene zazerali. Nechápal som prečo. Potom ku mne dobehla Renáta a so slzami v očiach ma vytiahla na chodbu. Povedala mi, že ktosi o nás roztrúbil, že sme sa spolu, ehm, vyspali. To samozrejme nebola pravda, veď sme si poriadne ani pusu nedali! Viem, asi si poviete, že čo na tom. Možno, že mi to ani nemalo vadiť, ja už vážne neviem...“ opäť mal slzy na krajíčku. „Kubko, pokoj, ja ťa chápem,“ upokojovala ho Barbora, „myslím, že máme dosť spoločného,“ Jana na ňu pozrela, „ pre teba je proste dôležité, čo si o tebe ľudia myslia a nechceš, aby si mysleli niečo takéto. Lebo taký proste nie si. Je to úplne v pohode,“ povzbudivo sa naňho usmiala. „Vďaka,“ pokúsil sa o úsmev aj on. „ No, samozrejme sme to začali obaja vyvracať, ale nikto nám vlastne neveril. Dnes sme sa mali tu stretnúť, aby sme si o tom ešte pohovorili. A teraz mi volal kamarát, jemu naozaj môžem veriť, a povedal mi, že stretol Renátu aj s akýmsi chalanom a že mi odkazuje, že som sa pekne nechal nachytať, že som jej jednoducho naletel, že ako som si myslieť, že niekedy mohla chcieť chodiť s niekým takým ako som ja a že...“ Jakub nevydržal a rozplakal sa. Očividne toho naňho bolo veľa. Jana mu podala papierovú vreckovku. Dali si trochu čaju na ukľudnenie a po chvíli Jakub pokračoval: „ Proste, to ona všade rozhlásila tú hlúposť, všetci jej to uverili, teraz si o mne myslia kadečo a on sa na tom voľakde úžasne zabáva.“ Jakub už teraz nebol ani tak smutný ako skôr naštvaný. Medziiným aj na seba, že sa zachoval tak, ako ako sa zachoval, že sa nechal oklamať. „ Nie je to tvoja vina, prostredie, v ktorom žijeme na nás vplýva, či to chceme alebo nie,“ filozofovala Jana. Chcela byť psychologičkou, takže mala naštudovaných dosť odborných kníh a dosť často sa jej to aj zišlo. „ Janka má pravdu, neber si to tak k srdcu. Je to určite ťažké, ale časom to prejde, uvidíš. Ty vieš, že si neurobil nič zlé a ak ti niekto neverí, tak potom nie je tvoj priateľ. Priatelia si predsa veria. Vykašli sa na nich. Potrebujú nejakú obeť, ktorej by robili zle. A zhodou náhod si sa ňou stal práve ty.“ pridala sa aj Barbie. „ Asi máte pravdu. Ale už sa nechcem v triede ani ukázať. Teraz neviem, či si robia zo mňa srandu preto, že som si akože poškodil povesť, alebo preto, že vedia ako som naletel.“ „ Tak zmeň školu!“ vyletelo z Babory. Toto Janu dosť prekvapilo, lebo sama Barbora mala v triede mierne problémy a cítila sa tam ako vyvrheľ, ale možnosť zmeniť školu rezolútne omietala. „ Vieš, o tom som ešte neuvažoval. S tým je určite veľa roboty, nebude to také jednoduché. Ale porozmýšľam o tom, možno by to tak bolo najlepšie. V každom prípade mi je teraz oveľa lepšie, keď som sa vyrozprával. Vďaka baby. Fakt ste mi veľmi pomohli.“ usmial sa. Jana sa zrazu zhrozene pozrela na hodinky: „ Moje nervy, veď ja nestihnem tú výstavu!“ zakričala, až sa tých niekoľko ľudí, čo bolo v čajovni pozrelo ich smerom. „ Sorry ľudia, budem musieť bežať. Jakub, som rada, že som ťa spoznala,“ podala mu ruku, „dúfam, že sa ešte niekedy uvidíme. Veď sa ešte tuto s Barborkou nejako dohodnete, však?“ usmiala sa na oboch. „ Držím palce v škole, Jakub. Majte sa, fakt musím letieť.“ A už jej nebolo. „ Janka je umelkyňa, vieš. Chystala sa na nejakú výstavu jednej umeleckej školy a asi to nestíha. Ale to si si asi všimol.“ začala rozhovor Barbora. „ No jasné, to hej. Vy ste teda z umeleckej školy?“ „Ale nie. Ja a umenie, no neviem. Obzrieť, pochváliť, to áno, ale že by som mala umeleckého ducha a dokázala maľovať tak ako Jana sa nedá povedať. Fakt je skvelá. Chdíme však na obyčajný gympel, teda aby som bola presná na Gymnázium Alberta Einsteina v Bratislave.“ „ O tej škole som pravdupovediac ešte nepočul,“ trochu zahanbene sa ozval Jakub. „A prečo nie je na nejakej umeleckej strednej, keď ako vravíš, je umelkyňa telom aj dušou?“ „ No, ona chcela ísť, podala si prihlášku, ale keď sa o tom dozvedeli jej rodičia, neboli práve nadšení. Povedali jej, že by boli radšej, keby vyštudovala všeobecné gymnázium a umeniu sa zatiaľ venovala len ako záľube. Že potom sa uvidí,“ usmiala sa „A ty vlastne kam chodíš do školy?“ „ Na Dostojevského. Tiež gympel, v Petržke. Nič moc ako si mala možnosť počuť.“ Jakub chytil svoju šálku čaju, priložil ju k ústam a spoza nej sa na Barboru usmial.