Bodka

Niekto si povie, že cez prázdniny treba iba oddychovať, ležať a nič nerobiť. Výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo sa však vždy nájde, a preto sme sa my, skupinka odhodlaných karatistov vybrali na letné sústredko. Podmienky boli „divoké“, pre niekoho možno neprijateľné. Prenajatá bola obrovská telocvičňa v dedinke pri Považskej Bystrici. V tej sa cvičilo, spalo na karimatkách a v spacákoch, v mini kuchynke sa varili samé instantné dobroty, k dispozícii bolo aj zopár sociálnych zariadení a spŕch. Upozorňujem, že táto „skupinka“ pozostávala asi zo sto ľudí. Asi si poviete, že po dvoch dňoch musela prepuknúť „ponorka“ ako svet. Omyl. Veľký omyl. Napriek tomu, že sme denne makali na dvoch tvrdých tréningoch, čakali najprv 15 minút v rade na sprchu a potom ďalších 20, kým sa uvoľní jedna zo štyroch platničiek šporáka. Napriek tomu, že do polnoci bolo zažnuté veľké svetlo, napriek tomu, že sme spali doslova nalepení na druhých ľuďoch. Napriek tomuto všetkého vládla v našej telocvični naprostá pohoda a radosť. Bolo cítiť podporu druhých, ak niekto páskoval (bol na skúškach na vyšší pás) a ak spáskoval, všetci ostatní sa tešili s ním a gratulovali mu. Keď niekoho niečo bolelo, každú chvíľu sa pri ňom niekto zastavil, aby sa uistil, či je všetko OK. Ak mal niekto chuť na obed druhého, rozdelenie sa bolo automatické. Motivácia zo strany trénerov bola parádna. Každý, či vládal, alebo nie, v sebe po ich slovách našiel nové sily. Snažil sa ešte viac, ako sa dalo. Potom prišla príjemná únava a pocit, že si vyšší pás skutočne zaslúžiš. Vyššie pásy páskovali „LIVE“, t.j. cvičili v strede nami vytvoreného kruhu. To bolo ozaj pôsobivé. Vo vzduchu bolo cítiť podporu, obdiv aj napätie. Veľký dojem na mňa (a myslím, že aj na ostatných) urobili tzv. lámacie testy, teda rozbíjanie peknej kôpky škridiel jedným úderom. Posledný deň sústredenia sme robili tzv. KOLO DHARMY. Sedeli sme v kruhu na žinenkách a postupne po jednom sme hovorili o svojich pocitoch z celého týždňa. Boli iba pozitívne. Nasledovalo (aspoň pre niektorých) dojemné lúčenie. Skutočne dojemné. Podávanie rúk, objímanie. Do očí sa mi tisli slzy. Slzy smútku, že už odchádzame a zároveň slzy radosti, že som mohla stráviť týždeň s tak skvelými ľuďmi v tak úžasnej atmosfére. Na celej veci ma mrzí vlastne iba jedna vec. A síce, že som si tam niekde nechala zubnú kefku.