Stmievalo sa. Prešla ešte pár metrov a klesla na lavičku, ktorá stála opustená pri chodníku. Opustená práve tak, ako aj ona. Ten, ktorý jej bol najbližší, ten, ktorý dával jej životu zmysel ležal len asi dvadsať metrov od nej pod hrubou vrstvou hliny. „Odpočívaj v pokoji!“ hlásali ozdobné zlaté písmená na jednoduchom tmavosivom náhrobnom kameni. V podstate sa nemýlili- odpočíval a konečne mal pokoj. Posledné mesiace strávil už len pripútaný k lôžku, hadičky rôznych prístrojov sa ovíjali okolo jeho útleho, vychudnutého tela ako hady, ktoré sa potichu priplazia a jediným uhryznutím pretrhnú človeku niť života. Akoby boli predzvesťou rýchlo sa blížiaceho konca. Namiesto toho, aby jeho telu dodávali potrebné látky a s nimi aj život, akoby ho oň oberali. Veď jeho životom boli prechádzky prírodou, lozenie do skál, splavovanie riek. Na to všetko mohol už len spomínať spomedzi štyroch stien, ktoré ho obklopovali.
„Má to všetko vôbec ešte zmysel?“ pýtala sa sama seba, no odpoveď nepoznala.
Komentáre