Bodka

Spomína si na tie chvíle,
keď jej srdcu vládla radosť,
vzdialené sú na tri míle
a ona premrznutá žiaľom na kosť.
Všetka ťažoba na ňu dolieha
a on,
na koho sa tak spolieha,
tu nie je...
Zmizol? Nie. Ušiel? Áno!
Vtedy, keď našla posteľ prázdnu,
V to smutné, upršané ráno.
Zapáčila sa mu iná,
Teraz na ňu sladko dýcha,
Koho je to ale vina?
Bola to jej hlúposť? Jeho pýcha?
Nevie, umára sa v smútku,
Chce ho ešte aspoň vidieť,
Na chvíľku, na minútku...