Bodka

Spoznali sme sa v prvej triede na základnej. Mali sme šesť rokov a stali sme sa najlepšími kamoškami. Poznáte to. Hrávali sme sa spolu, s bábikami, rozprávali si svoje detské tajomstvá, navštevovali sa. Spoznali sa aj naši rodičia. V druhej triede sme boli v škole prírode, boli sme spolu v izbe. Nebolo to ideálne, mali sme nejaké problémy, ale nebolo to dôležité. V škole sme spolu sedeli, chodievali sme spolu na dovolenky. K moru, lyžovať. V štvrtej triede sme zasa boli v škole v prírode. Od nás z triedy sme boli len tri baby. Opäť spolu na izbe. Nasledovali prijímačky na gympel. Obe sme spravili a dostali sa do jednej triedy. Pokiaľ si pamätám, sedeli sme v jednej lavici, našepkávali si na písomkách. Už sme sa nehrávali sa s bábikami, ale rozprávali sa, ktorý spolužiak sa nám aktuálne páči, s ktorou babou v triede sa nebavím. Na školských výletoch, vždy sme boli spolu na izbe. Stále spoločné dovolenky. Keď bolo treba, robila som jej doučovanie, rozprávali sme sa o všetkom. O tom, čo nás trápi, keď sa mi narodila sestra, chodili sme ju spolu kočíkovať. Keď sme mali problémy so susedmi a ja som bola na tom psychicky zle, bola to práve ona, kto mi pomohol. Som je za to doteraz veľmi vďačná a zaviazaná. Keď sme však prišli do kvinty, niečo sa zmenilo. Neviem presne, čo, ale akosi sme sa vzájomne vzdialili. Možno to bolo tým, že už sme nemali toľko času chodiť spolu von, bolo sa treba veľa učiť. Začala chodiť s partiou za cigaretami, alkoholom. Stále sme sa však spolu bavili. Vždy keď niečo potrebovala, snažila som sa jej pomôcť. Potom prišiel lyžiarsky a s ním akýsi zlom. Boli sme dohodnuté, že sme, ako inak, spolu na izbe, ale asi týždeň pred lyžiarskym sa to zmenilo, po menších problémoch sme si každá (teda pravdupovediac skôr ja) našli izbu, kde sme mohli byť. Po lyžiarskom už všetko šlo dole vodou. Cez letné prázdniny sme šli každá niekam inam a aj keď z mojej strany bol záujem o stretnutie, mala som chuť niekomu porozprávať, ako bolo pri mori, spýtať sa, ako bolo jej. Nepodarilo sa. Po niekoľkých telefonátoch som sa dočkala len prázdnych sľubov, že ona mi zavolá a podobne. Nezavolala. Vlaste nezavolala doteraz. Nevideli sme sa celé leto. Keď sme v septembri došli do školy, nemala som veľmi záujem s ňou sedieť. Ona sa však tvárila, akoby sme opäť boli tie staré dobré kamošky. „Jasné,“ povedala som si.“ Keď potrebuje niekoho, od koho by mohla odpísať písomku, či požičať si zošit na odpísanie poznámok, tak som dobrá, čo?“ Sadla som si teda inam. Našla som si v triede inú, skutočnú kamošku, ktorej bezvýhradne verím, máme veľa spoločných záujmov, stále máme o čo „kecať“. S Ňou, s ktorou som bola skoro desať rokov nerozlučná dvojica, sa už skoro rok nebavím. Sem-tam sa pozdravíme, vymeníme pár zdvorilostných viet, ale nič viac. Nič. Stratila som záujem. Bola to naozaj moja kamoška? Alebo ma iba využívala? Už to neriešim. Snažím sa na to zabudnúť a myslieť na to, ako nám bolo spolu dobre, čo všetko sme zažili. Zatiaľ sa mi to cekom darí, ale neviem, či sa s ňou chcem do konca života nebaviť.