Bodka

Sedí vo vlaku, vracia sa do Bratislavy, kde strávila väčšinu z posledných asi troch rokov. Ona, dievča z malej dedinky pod Vysokými Tatrami, ktorá kedysi denne dochádzala do 20 kilometrov vzdialeného mesta do gymnázia, teraz študuje v Bratislave. Bol to jej životný sen. Vtedy, keď ešte bývala na dedine, pomáhala sa starať o hospodárstvo, vtedy túžila raz stade vypadnúť, ísť do mesta a začať žiť naozajstný život. Táto príležitosť sa jej naskytla keď zmaturovala, podala si prihlášku na univerzitu v Bratislave a prijali ju. Keď otvárala obálku, v ktorej bola odpoveď na otázku, kde strávi nasledujúce roky, od nervozity sa celá triasla. Mala šťastie, prijali ju. Vybavila si internát a už sa nevedela dočkať začiatku školského roka.
Teraz, s odstupom času sa však na to díva inak. Myslela si, že v meste začne naozaj žiť, spozná veľa nových priateľov, večery budú tráviť v uliciach, v kaviarňach, myslela si, že sa tam zamiluje a ostane navždy. Samozrejme, že by sem-tam chodievala pozrieť rodičov, ale už by to bol iný život. Žiadne sliepky, kozy, kravy, traktor a zápach hnoja. Všetko však bolo inak. Celé dni trávila v škole a večery zasa na izbe. Spoznala síce nejakých tých nových ľudí, ale veľmi ju do partie nebrali ale ona aj tak bývala večer taká unavená, že už sa jej nikam nechcelo. Alebo nemala finančné prostriedky, Bratislava bola strašne drahá a jej rodičia jej nemohli dávať peniaze, sami totiž sotva vyžili. Preto musela hneď po škole utekať do práce, ktorú si zohnala a práve preto tiež bola večer strašne unavená. Zamilovať sa tiež ešte nestihla, a tak teraz tak často ako to len bolo možné, merala dlhú cestu z Bratislavy na Liptov za rodičmi do rodnej dediny. Naozaj nikdy nepredpokladala, že hádam jedinú radosť v živote jej bude robiť návšteva tej dediny, z ktorej chcela vypadnúť. Z naozajstného života, v ktorý dúfala nebolo nič. 'Má toto všetko vôbec zmysel? Iba chodím hore dole, už ani neviem, kde je vlastne môj domov. Toto nie je ten život, o ktorom som vždy snívala...Je toto vôbec život?' zamyslí sa Andrea a pozrie von oknom na stĺpy, ktoré sa jej mihajú pred očami práve tak rýchlo, ako jej pomedzi prsty uteká jej vlastný život.