Bodka

Zavrela ICQ a vypla počítač. „To už ďalej nemôžem počúvať, nech sa na mňa nikto nehnevá, ale naozaj už viac nemôžem,“ povedala si Lenka. Písala si s Katkou, mali si dohodnúť stretnutie, iba tak zájsť do mesta do čajovne, posedieť, pokecať, zabaviť sa. Nič z toho ale nebude. Katka si našla toho svojho „prvého pravého“ a odvtedy nehovorí o ničom inom. Aj teraz, Lenka sa s ňou chcela stretnúť, no má smolu. Katka má rande, ktoré, samozrejme, nemôže zrušiť. Veď toho svojho chalana tak miluje. Ospevovala ho pred Lenkou, k inému sa ani nedostali, až kým Lenka nenapísala, že už musí bežať. „Nezazlievam jej, že s niekým chodí, ani jej nezávidím,“ presviedčala samu seba, „len proste...ja neviem. Predtým sme toľko času trávili spolu. Klebetili, zverovali sa so svojimi depresiami, nesplnenými túžbami. Už to však asi nezmením,“ pomyslela si vrátila sa do svojej izby ku knihám. Milovala ich a nemohla bez nich žiť. Teraz, keď všetky jej kamarátky, s ktorými predtým robili množstvo vecí, už mali svojich priateľov a vlastne svoje svety, do ktorých ona nepatrila, poskytovali jej knihy akúsi útechu. Vžívala sa do postáv, predstavovala si, že práve ona je tá, o ktorej čítala. Fantázia jej takto pracovala na plné obrátky a tak si vlastne ani neuvedomovala to, čo ju ťaží. Ťaží už pekne dlho, ale nikomu to zatiaľ nepovedala. Veď ani nemá komu. Nechce im kaziť radosť, ktorú prežívajú, radosť zo zamilovanosti. Prejde ich to časom? Ktovie. Dúfala, verila, že nie. Veď to boli jej kamošky a želala im, aby boli šťastné. Veď raz aj ona nájde svoje šťastie...Koľkokrát už počula túto nezmyselnú vetu. Raz? A to bude kedy? Ona chce svoje šťastie teraz, hneď! Uvedomovala si, že má vo svojom živote množstvo úžasných ľudí, ktorých ľúbi a ktorí ľúbia ju. Rodičia, súrodenci, príbuzní, kamaráti, partia, spolužiaci,...Ale napriek tomu všetkému vo svojom vnútri cítila akési prázdno. Taký zvláštny pocit, že jej niečo chýba. „Potrebuješ chalana, zlato,“ povedala jej raz Katka, „mala by si si už aj ty niekoho nájsť. Pochop, ja by som ti ako správna kamoška mala požičať, čo ti chýba, ale svojho Kuba ti proste dať nemôžem. Ani požičať, chápeš,“ snažila sa Lenku aspoň trochu rozveseliť. Z jej očí zmizla radosť. Zmizli odtiaľ tie ohníčky života, ktoré tam vždy mala. Chodila ako bezduchá, hore-dole, nemohla spávať. Upla sa na svoje knihy a tréningy plávania, ktoré navštevovala už dlho. Mohla si tam vybiť svoju nadbytočnú energiu, svoj smútok, bolesti. Plávala, až kým nakoniec takmer vôbec nevládala. Potom si vždy už len rýchlo vysušila vlasy, šla domov a ľahla si spať. „To sa predsa musí zmeniť!“ zdvihla oči od knihy, ktorú mala práve rozčítanú. „Viem, v čom je problém, čo mi asi tak chýba, tak prečo by som to nemohla vyriešiť?“ Hm, ale ako, veď toto už riešila toľkokrát. Toľkokrát sa odhodlávala osloviť niekoho. Osloviť s tým, aby z toho nakoniec bolo rande. Netrúfla si. Sama nevedela, či sa toľko bojí odmietnutia, alebo čoho...Vždy si kládla otázku, ktorá ju svojim spôsobom zabíjala. „PREČO by mal ísť ktokoľvek na rande práve so mnou?“ Túto otázku si kládla až príliš často a rovnako často na ňu nevedela nájsť odpoveď. A keby sa aj odhodlala niekoho osloviť, kto by to vlastne bol? No, veľmi dobrá otázka. Sama mala vo svojich citoch dosť veľký chaos a nevedela, čo s nimi. Na jednej strane vedela, že sa nikdy neodhodlá povedať niekomu: „Ahoj, vieš, tak som rozmýšľala, nešli by sme niekedy spolu do kina?“ Ani nevedela, či by to vlastne mala urobiť práve takto, či je to „vhodné“ alebo čo. Na strane druhej však vedela, že to takto ani nemôže ostať ďalej, pretože ju to ubíja. Vždy, keď išla v električke a videla tie zamilované páry, pripomenulo jej to jej situáciu a vtedy si veľmi želala zmeniť to. Práve dočítala knihu, ktorú si bola prednedávnom požičať v knižnici. Smutný príbeh. Sčasti sa podobal na ten jej. Hrdinka, zamilovaná do svojho suseda, ktorá ani netuší, že on k nej cíti to isté, na konci zomiera pri autonehode. V momente pred smrťou sa jej premietne pred očami celý jej doterajší život. Uvedomí si, že uvedomila si, že ten čas, ktorý Mateja iba obdivovala a nedokázala mu to povedať už je preč a už sa nikdy nenaskytne príležitosť ako mu to povedať, lebo umiera...je neskoro... „Tak dosť!“ vykríkla Lenka nahlas, „je neskoro pre ňu, ale nie pre mňa. Nechcem skončiť tak isto. Nechcem umrieť s tým, že som niečo nestihla....To nie. A jediný, kto to môže zmeniť, som ja!“ Lenka nerozmýšľala ani minútku, rozhodným gestom siahla po telefóne a vyhľadala v adresári číslo na Viktora, jej milého spolužiaka, ktorý jej vlastne nikdy nebol ľahostajný. Stlačila voľbu vytáčania a priložila telefón k uchu.