Bodka

Dnes sa naozaj ponáhľala. Už o pol hodiny zatvárajú úrad, kde mala čosi vybavovať a pritom ešte stále bola doma a zúfalo hľadala svoju bundu. ’No čo už, asi si ju požičala mama, budem si musieť vziať niečo iné,’ pomyslela si a schmatla sestrinu vetrovku. ’Hádam sa nenaštve... ’ Rýchlo si ešte zaviazala šnúrky na topánkach a expresne vylovila zo škatule na topánky ten správny kľúč. Zamkla a rozbehla sa dolu schodmi. Kým však prišla na zastávku, uvedomila si, že papiere, ktoré potrebovala, nechala doma na stole. Otočila sa a trielila domov. Rýchlo si odomkla, vbehla do bytu, schmatla papiere a už aj letela späť na zastávku. Našťastie jej hneď išla električka, a tak okamžite nastúpila. ’Ešte 15 minút, ’ pozrela na hodinky, ’to snáď ešte stihnem. ’ Električka konečne dorazila do Margarétinej konečnej stanice. ’Už len prejsť cez cestu a som tam,’ pomyslela si optimisticky. Keď však dorazila k dverám úradu, upútal ju veľký A4 papier, na ktorom bolo rukou a očividne v chvate napísané: „Z technických príčin až do odvolania zatvorené!“ ’No to hádam nie!’ povzdychla si Margaréta a povedala si, že predtým, než sa s dlhým nosom vráti domov, ešte sa aspoň vydýcha. Vykročila smerom k najbližšej lavičke. Mysľou už bola opäť niekde inde, a tak ani veľmi nevnímala okoloidúcich. Zrazu len do nej niekto narazil a ona sa zviezla na zem, formuláre pre úrad sa rozsypali všade naokolo. „Prepáč! Nechcel som!“ Margaréta pozrela smerom nahor a uvidela akéhosi chalana ako jej pomáha vstať a zbiera rozsypané papiere prv, než to urobí vietor. Zdal sa jej nejaký povedomý, ale nevedela si spomenúť, odkiaľ ho pozná. „Nič sa nestalo. Nabudúce asi budem musieť dávať väčší pozor, kam idem.“ „Počkaj...nie si náhodou.....hmmmm...ako sa len volala.....Grétka? Grétka, ktorá mala brata Miška? A rada chodila na zmrzlinu?“ „Odkiaľ to vieš?“ spýtala sa Margaréta udivene, „počkaj....no jasné! Tibor! Si to ty? Hneď si sa mi zdal nejaký povedomý! Čo tu robíš?“ „No, som na prázdninách. Vieš, my sme sa odsťahovali do Švajčiarska a teraz tam máme jesenné prázdniny. Tak som došiel pozrieť rodinku a tak...“ „Moje nervy, fakt si to ty. Ja tomu nemôžem uveriť! Koľko sme sa nevideli? Osem rokov? Deväť?“ „No, tak nejako,“ usmial sa Tibor. „Máš chvíľu čas? Nezájdem niekam pokecať?“ „Veľmi rada.“ „Tak, veď ma prosím, ty si tu doma.“ „No poď!“ zasmiala sa Margaréta. Áno, je to on, jej dávny kamarát Tibor. To je ale náhoda!