Bodka

Videla samu seba ako úspešnú právničku, ktorá obhajuje záujmy veľkej firmy kdesi v USA. Mala na sebe značkový nohavicový kostým, najnovší módny výstrelok obuvníkov- topánky, ktoré mali na konci ostrú špicu, na krku drahú zlatú retiazku, ktorú dostala od manžela k ich prvému výročiu sobáša. V ruke držala kožennú diplomatku- ako inak, veľmi módnu. Stála pred súdnou sieňou a práve robila vyhlásenie pre CNN. Kamery ju snímali, diktafóny nahrávali, všetci prítomní reportéri ju počúvali so zatajeným dychom. Vysvetľovala, ako práve vyhrala spor s inou veľmi dôležitou a mocnou firmou- vysúdila od nich milióny. Ako z rukáva sypala názvy paragrafov, vďaka ktorým tú firmu položila na kolená. Šéf bude samozrejme spokojný, príde navýšenie platu, prípadne nejaká prémia. Zo súdu sa pobrala rovno do centra mesta, kde sa mala v kaviarni stretnúť s priteľkou. Objednali si jedno Capuccino a sadli si k svojmu obľúbenému stolu- pri okne 25. poschodia, odkiaľ mali prekrásny výhľad skoro na celé mesto. Nebolo veľmi veľké, ale milovala ho. Tu si našla prácu, tu stretla svojho úžasného manžela, ktorý by jej bol zniesol aj modré z neba. Tu sa jej narodili obe jej krásne a zdravé deti. Tu mala svoj domov. Ešte si matne spomenula na svoj pôvodný domov, kdesi ďaleko. Rýchlo tú spomienku zahnala. Nie, toto je jej domov. Úspešne rozbehnutá kariéra, skvelá rodina, priatelia, veľký dom na predmestí, auto. To všetko je jej. Všetko, po čom kedy snívala... Adela otvorila oči. Ležala na matraci v miestnosti s ďalšími šiestimi súrodencami. Zo stien opadávala omietka, cez okno prefukoval dnu mrazivý januárový vietor. Zakrytá bola nejakou úbohou handrou, bola jej zima. Samozrejme, veď nemali čím kúriť. Napadlo jej, že zajtra bude musieť vstať do ľadového rána a ísť pol kilometra k obecnej studni, aby mali aspoň vodu na polievku. Čo na tom, že nie je pitná. Adela opäť zavrela oči a povzdychla si. Škoda, že to všetko bol iba sen.