Bodka

Dlho sa nedialo nič. Policajti síce vypočuli celú rodinu, aj druhú stranu, ale záver žiadny. Verzia druhej strany bola asi taká, že keď Klára šla v to ráno do školy, oni náhodou vyšli z bytu, Klára sa zľakla, tresla si hlavu o zábradlie. Klára by sa teda musela zohnúť, tresknúť si hlavu, ale to, že je to nezmysel, vlastne nikoho nezaujímalo. Pre Kláru však nastalo obdobie rôznych vyšetrení- bola u chirurga, u neurológa, u psychiatra. Teraz sa jej na to obdobie nespomína ľahko. Nie je ľahké priznať sa k tomu, že musela chodiť k psychiatrovi. Veď ona nie je blázon! Ďalšou obeťou rodiny D bola Klárina mama. Bola necelé dva mesiace po pôrode, keď ju raz, ako kráčala domov po schodoch veštci traja z prvého poschodia vtiahli do bytu, kde po nej skákali, mlátili ju palicou až tak, že bola chvíľku v bezvedomí. Na pomoc jej pribehol manžel. Znova sa opakoval ten istý kolotoč- na políciu, vypovedať, nič z toho, stále iba strach. Nakoniec k poslednému napadnutiu prišlo v praku za ich domom. Mamička, s kočíkom a ďalšími dvoma deťmi kráčala domov, oproti šiel pán D. Klára s rodinou sa snažili absolútne si ho nevšímať, ale v tom okamihu ako prechádzal popri nich sa zrazu otočil na Klárinu mamu s otázkou: „Čo sa smeješ?“ a vrhol sa na ňu. Tento incident videlo niekoľko ľudí, bolo ich tam vtedy dosť. Mama sa ubránila, ale všetky tri boli v šoku. Jedného dňa, bolo to prvého apríla pred tromi alebo štyrmi rokmi sa zrazu rodina D z ničoho nič odsťahovala. Ostal po nich byt, v ktorom teraz býva mladá rodinka s dvoma deťmi. A riešenie? Čo policajti? Odpoveď je jednoduchá. Nič. Tvrdenie proti tvrdeniu. Doteraz sa to ťahá po vyšetrovateľoch. Ale Klára a jej rodina má aspoň pokoj. Zatiaľ. Môžu kľudne vyjsť na chodbu, neboja sa, čo sa zasa stane. Aj keď fyzická bolesť, ktorú Kláre spôsobili bola nie až taká veľká, psychická bolesť je oveľa horšia. Táto trauma sa s ňou bude ťahať do konca života. Držme jej palce, aby na ňu dokázala aspoň sčasti zabudnúť.