Bodka

Klára bola šťastné dieťa. Mala super rodičov, milých príbuzných, dve sestry, učila sa výborne. Všetko bolo super, až sa jedného dňa nasťahovali do paneláku, kde bývala aj Klára s rodinou noví susedia. No, neboli vlastne noví, tá rodina tam bývala už pred tým, teraz sa však vymenili- namiesto syna prišiel bývať otec s rodinou. On, asi šesťdesiatnik, jeho štyridsaťročná družka, jej osemnásťročný syn a ich spoločné 2 ročné dieťa. Na tom by nebolo nič zvláštne, rodinka ako každá iná. Avšak jedného dňa v noci... Susedom na prízemí niekto okolo 3-tej nad ránom niekto zazvonil pri dverách. Rozospatá susedka sa šla pozrieť, kto to je a keď cez dierku vo dverách (neviem ako sa to volá, my tomu hovoríme „kukátko“) uvidela novú susedku, hneď otvorila. Myslela si, že keď zvoní takto v noci, asi sa niečo stalo a ona potrebuje pomoc. Bohužiaľ to tak nebolo. Len čo pani S z prízemia otvorila dvere, pani D, nová suseda z prvého poschodia sa na ňu vrhla s výkrikom „Kedy konečne prestaneš prať?!“, otrieskala ju o zárubňu dverí, urobila jej monokel, zlomila ruku a nechala ju tam v absolútnom šoku. Odvtedy sa takmer všetci susedia v dome báli rodiny D. Klára sa snažila nedať najavo, že aj ona sa bojí, mala v hlave zmätok. Nebála sa ani tak o seba, bála sa skôr o svoju, vtedy ešte tehotnú mamu. Prešlo pár mesiacov a nič sa nedialo. Polícia sa k riešeniu prípadu veľmi nemala, suseda D nič podobné nezopakovala a Kláre sa narodila úžasná malá sestrička. Na trápenie so susedmi na čas zabudli, teraz bola dôležitá malá. Avšak v kútiku duše mala Klára stále strach, teraz už aj o malú Sáru. A potom prišiel štvrtok, 21. marec 2002. Malá Sára mala necelý mesiac a Klára mala ani nie dvanásť rokov. Toto štvrtkové ráno pršalo, a tak si Klára spolu so sestrou vzali svoje farebné detské dáždniky a vydali sa na cestu do školy. Ešte vo vchodových dverách sa rozlúčili s mamou, aj malou Sárou a šli dole z druhého poschodia pešo. Sestra šla vpredu, Klára vzadu. Keď prechádzali prvým poschodím, (Klárina sestra už šla z prvého dole, Klára práve zostupovala z posledného schodu na prvé poschodie), otvorili sa dvere na byte rodiny D, vybehla z nich suseda so svojou malou dcérkou na rukách a z ničoho nič začala biť Kláru po hlave s výkrikmi „PREČO toľko hulákaš?!“. Pri tom stále držala na rukách svoje dieťa. Klárina sestra vybehla von z brány a kričala o pomoc, Klára sa zúfalo pokúšala brániť. Nakoniec susedke ušla a vybehla naspäť dnu do svojho bytu. Toto všetko sa zbehlo za pár mizerných sekúnd. Mama otvorila dvere, odložila Sáru do kočíka a šla na prvé poschodie. Klára sa po pár minútach našla v kabinete Angličtiny u nich v škole. Ani si poriadne nespomínala, čo sa odohralo medzitým. Zrazu sa však rozprávala so svojou učiteľkou angličtiny, ktorá sa ju snažila upokojiť. Odišli spolu na hodinu, ale Klára sa po pár minútach rozplakala, a tak ju učiteľka poslala domov. Doma Klára spolu s mamou odišli na policajnú stanicu, kde ich, ešte stále rozrušené, vypočúvali.