Bodka

Pripraviť sa! Pozor! Štart! Majo sa odrazil od stupienku a ladne skočil do vody. Odraz mal dobrý. Stačilo zopár razy zabrať a už bol v polovici bazéna. Zabral ešte zo šesťkrát a bol tam. Vynoril sa a vydýchaval sa. Pozrel sa na obrovskú digitálnu tabuľu s časmi jeho aj jeho súperov. Áno! Bol najlepší. Vyhral. Opäť raz vyhral. Posledný raz si pretrel vlasy uterákom a nasadil si čiapku. Tieto miestne preteky síce neboli až také dôležité, ale v každom prípade mu pomôžu v konečnom bodovaní. Mohli by mu pomôcť kvalifikovať sa na najbližšiu olympiádu. To bol jeho odveký sen. Obetoval mu všetko. Do školy chodil iba málo, väčšinu dňa mu zaberali tréningy. Na priateľov tiež nemal veľa času. Vlastne ani takmer žiadnych nemal. Tréningy mal viac- menej individuálne, okrem neho tam bolo ešte zopár mužov, všetko však aspoň o desať rokov starších. Keď zrovna nebol v bazéne alebo v posilňovni, bol taký unavený, že spal, alebo sa snažil dobehnúť zameškané učivo. To sa mu veľmi nedarilo. Po dvoch hodinách v bazéne a hodine dvíhania činiek mu proste nešli do hlavy žiadne vzorce čo poučky. Aj tak, načo by mu to tak asi bolo, veď sa predsa bude živiť športom. Olympiáda, majstrovstvá, reklama... Ako tak kráčal popri ceste k zastávke autobusu, všimol si auto, čo šlo oproti. Zaujala ho jeho zvláštna krikľavo oranžová farba. Také auto ešte nevidel. Keď prišlo bližšie, všimol si veľkého tigra, ktorého malo auto na kapote, potom chlapíka v tmavých okuliaroch. Zrazu počul náraz a potom už nič. Len tma. Keď sa Majo prebral, skláňali sa nad ním Mama, Otec, brat a aj doktor so sestričkou. Najprv nič nechápal. Odrazu mu začalo svitať. Bazén, medaila, to auto, tiger... „Majko, zlato ako sa cítiš?“ vyhŕkla mama celá zdesená. „Bolí ma hlava. A aj noha. Čo sa vlastne stalo?“ „Zrazilo ťa auto, mladý muž,“ ozval sa doktor, „ Mal si vlastne šťastie. Utrpel si iba otras mozgu, ale bohužiaľ tvoja pravá noha...“ „Čo je s mojou nohou?“ vykríkol Majo. Až teraz si všimol, že ju má zasadrovanú až nad koleno. „Čo mám s nohou? Je zlomená? To snáď nie, musím predsa trénovať. O pol roka je kvalifikácia!“ „Obávam sa, že tú kvalifikáciu, o ktorej hovoríš, budeme musieť prinajlepšom odložiť,“ pokračoval doktor, „pri nehode si totiž utrpel rozsiahle pomliaždeniny holennej kosti, natrhnutie niekoľkých svalov, šliach a tiež zlomeniny niektorých kostičiek v kolene. Obávam sa, že liečba potrvá prinajmenšom pol roka, a potom ešte rehabilitácia. Aj tak ti neviem zaručiť, že budeš niekedy môcť chodiť bez barly.“ „ Nie! To nemôže byť pravda! Mami, povedz, že to nie je tak!“ Majo mal slzy nakrajíčku. „No, Majko, pán doktor vraví pravdu. Neboj sa, nejako to zvládneme. Hlavne, že si živý. Tak sme sa o teba báli.“ Pohladila ho mama po kučeravých vlasoch. „Ale čo budem robiť? Plávanie je môj život, moja budúcnosť. Čo budem robiť? Veď viem iba plávať.....iba plávať...“ rozplakal sa Majo a klesol späť na vankúš. Koniec