Bodka

„Áno Mami, neboj sa. Zatiaľ pá“ zakričala Barbora a zabuchla dvere. V porovnaní so svojimi rovesníkmi bola v mnohých veciach iná. Ako jedna z mála si skoro výborne rozumela s rodičmi (samozrejme, že občasné hádky sa vyskytli, ale nikdy nič vážne), vyhýbala sa alkoholu a vlastne nikdy nedržala v ruke cigaretu. Nebolo to preto, že by jej to rodičia zakazovali, bola proste taká. Zásadová, uvážlivá, nemusela zapadať do partie za každú cenu. Na druhej strane však práve pre toto nebola v kolektíve veľmi obľúbená, najmä u nej v triede, ale mala svojich kamarátov, ktorých mala rada a ktorí mali radi ju. Mala šťastie, štvorka išla tesne po tom, čo prišla na zastávku. Zatvorila dáždnik, nasadla a hodila sa na sedadlo. Električka bola poloprázdna. Akoby aj nie, veď kto by už len šiel takto na obed do mesta. Väčšina ľudí bola v práci, alebo v škole. Barborina trieda však pre čosi dostala riaditeľské voľno. Teraz sa mala stretnúť v meste v čajovni s jednou spolužiačkou, svojou dobrou kamoškou. Už sa tešila. Nestávalo sa často, že takto spolu niekam zašli, ale keď už, tak to stálo za to. „Kde si bola tak dlho?“ s úsmevom na perách sa jej spýtala Jana. „Prepáč, musela som ešte doma s niečím pomôcť.“ „No, hlavne že už si tu,“ usmiala sa Jana, keď spolu vchádzali do dverí čajovne. Bola to ich obľúbená. Bola v podzemí a boli v nej také miesta na ležanie. Stačilo sa len vyvaliť. „Tak, čo máš nové?“ spýtala sa Jany. Dobrá otázka, najmä keď sa naposledy videli asi pred dvadsiatimi hodinami. „Ááále nič také. Ináč, počula si už o tom novom filme, čo má prísť do kín začiatkom budúceho roka?“ Barbora však túto otázku akosi prepočula. Všimla si chalana, ktorý sedel sám pri stole celkom blízko nich. Vlastne si ho všimla už predtým, ale teraz videla, ako sa nervózne pozerá na hodinky. Vstal, vybral z vrecka mobil a podišiel smerom k nim. „Baby, postrážili by ste mi prosím na chvíľu veci, idem si len zavolať.“ „Jasné,“ znela dvojhlasná odpoveď. Chalan bol vcelku sympaťák. Vysoký, blond vlasy, zelenkavé oči a rovné, biele zuby, skryté za plnými perami. Barbora aj s Janou premýšľali, na koho tu asi čaká. Tipovali, že na svoju priateľku, vysokú dlhonohú blondínu s veľkým výstrihom. Vlastne sa ani veľmi nemýlili. Jakub skutočne čakal na svoju frajerku. Síce nebola blondína, ale inak boli ich tipy presné. Práve rozoberali, čo sa asi stalo tej blondíne, keď sa vrátil Jakub. Oči mal červené, ruky sa mu triasli. Barbora si to všimla a spýtala sa: „Všetko v pohode?“ „ Nie, nič nie je v pohode,“ vysypal zo seba „vôbec nič nie je v pohode!“ povedal a bolo vidno, že slzy má na krajíčku. „ Tá potvora jedna, celý čas ma iba klamala! Ja tu na ňu čakám už pol hodiny a ona sa zatiaľ niekde na mne dobre zabáva. Spolu s Igorom!“ Jana správne pochopila, že sa práve rozišiel s priateľkou a preto rýchlo zareagovala: „Sadaj k nám, dáš si keks?“ spýtala sa a potiahla ho medzi nich dve. Neprotestoval, zrejme sa potreboval z toho všetkého vyrozprávať. Sedeli všetci traja vedľa seba a Barbora s Janou užasnuto počúvali jeho príbeh...