Bodka

WOW, povedala som si , keď som dnes poobede zavítala do našej malej kuchyne, ktorá je väčšinou kráľovstvom výhradne maminým. Dnes poobede tomu bolo inak. Rodičia zdrhli do obchodu a moja milovaná malá bodka ostala na starosť mne a ségre. Takéto niečo už po tých rokoch v pohode zvládame, že:) ale dnes sme sa nejak zapozerali do telky a zrazu som si uvedomila, že v kuchyni sa svieti, a čosi, lepšie povedané ktori sa tam motá. Už na ceste do kuchyne sa na moju otázku:"Pampúšik, čo tam stváraš?" ozvalo niečo ako:" neboj....robím občerstvenie...minule si robila ty, teraz robím ja!" No, povedala som si, paráda...Naše malé zlato si totiž pritiahlo stoličky k linke a ja som už len videla ako kľačí na tom mieste, kde náš kuchynský drez prechádza do linky a je hrubé asi 10 cm. Malá bodka tam pokľačiačky vyberala zo skrinky nad ňou nejaké šálky. Potom prešla na druhú stoličku, ktorú už mala prisunutú a trasúcou sa paprčkou schytila krabicu jablkového džúsu a naliala do dvoch pohárov. Tá ručička sa jej teda riadne triasla, bolo jej to očividne ťažké. Ja som jej robila asistentku- dones mi to a to prosím ťa, toto ohrej, tamto odnes a za každou požiadavkou nasledovalo podozieravé: "Zvládneš to, ne?" No, čo sme mohli aj so sestrou povedať, keď nám nakoniec náš poklad naservíroval cereálne guľočky zaliate mliekom, jablkový džús, na tanieriku čokoláda, ja som mala vlašské orechy lebo som na diéte a ona, malá, mala chrumky, samozrejme s lyžičkou. Tvárila sa akoby práve vyliezla na MT. Everest a svojim spôsobom tam vlastne aj vyliezla:) No, nedalo sa odmietnuť jej občerstveniu:)